Hádanka #12891:
Z diaľky pôsobím nehybne, no mením krajinu a počasie.
Nemám vlastný hlas, a predsa ma počuť v ozvene aj v krokoch. Čím vyššie sa ku mne ide, tým ťažšie sa dýcha a výhľad býva širší.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Z diaľky pôsobím nehybne, no mením krajinu a počasie.
Nemám vlastný hlas, a predsa ma počuť v ozvene aj v krokoch. Čím vyššie sa ku mne ide, tým ťažšie sa dýcha a výhľad býva širší.
Vysoká, tichá a nie vždy sama
Z diaľky pôsobím pevne ako stena, no stačí pár krokov a mení sa mi tvár aj chlad. Môžem niesť sneh, les aj výhľad, ale nie som budova.
Počasím sa mením, no stále idem ďalej.
Začínam v horách alebo z potoka a bez prestávky si hľadám cestu nižšie. Niekde som úzky, inde široký, a po mojich brehoch rastú stromy.
Cesta, čo nikdy nestojí
Rodím sa vysoko, no neskončím tam. Meniť môžem šírku aj rýchlosť, obchádzam kamene a nesiem drobné správy až tam, kde sa moja púť rozplynie.
Z diaľky som tichý, no mením obzor.
Nepohybujem sa, a predsa ma vietor aj sneh neustále prepisujú. Z môjho vrcholu býva vidno ďaleko, no cesta k nemu býva dlhá a strmá.
Z diaľky vyzerám ticho, no prehľad mám veľký.
Nevyrastám v kvetináči a nejestvujem z tehál. Keď sa na mňa pozeráš zdola, často zakrývam kus oblohy a vrcholom bývam najvyššie okolie.
Stojí, rastie a pritom nekráča nikam.
Viem byť sám aj v rade, šepkám vo vetre a pijem dažďové dni koreňmi. Keď príde jar, oblečiem sa do listov, no bez hlasu zostanem stáť.
Cesta vody, ktorá nikdy nestojí.
Narodím sa vysoko a kráčam dolu údolím, no nohy nemám. Pretínam krajinu, mením brehy a nikdy sa nevraciam po tej istej trase.
Keď sa rozbehnem, nezostane ti účes
Nevidíš ma, a predsa hýbem stromami aj vodou. Niekedy som len šepot, inokedy sa opieram do dverí a zháňam všetko, čo je ľahké.
Čo si raz pokojné, raz prudké?
Rodím sa vysoko a končím ďaleko, no nikdy neostanem na mieste. Mám brehy, prítoky aj ústie.