Hádanka #11586:
Vidno ma zďaleka, no nie som oblak.
Stúpam nad krajinu ako pevný chrbát zeme a môžem mať sneh aj vtedy, keď dole kvitnú kvety. Keď ku mne niekto ide, nestačí len chcieť — treba výdrž a dobrý krok.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Vidno ma zďaleka, no nie som oblak.
Stúpam nad krajinu ako pevný chrbát zeme a môžem mať sneh aj vtedy, keď dole kvitnú kvety. Keď ku mne niekto ide, nestačí len chcieť — treba výdrž a dobrý krok.
Zemská vlna, čo sa týči do neba
Neutekám, no zo diaľky pôsobím ako prekážka na obzore. Keď na mňa vystúpiš, svet sa zmenší a vietor býva hlasnejší než ľudia dole.
Keď ma nevidno, aj tak ma cítiť
Nepatrím k veciam, ktoré držíš v ruke, a predsa mením smer listov, dymu aj vĺn na hladine. Niekedy som len šepot, inokedy ma počuť v korunách stromov naplno.
Ticho, čo sa dvíha nad krajinou
Nezastaví ma vietor ani dážď, no ľudia ku mne stále mieria hore. Z diaľky pôsobím pokojne, zblízka však viem skryť strmé cesty aj ostré kamene.
Na mape som len značka, v skutočnosti výzva.
Zo spodku pôsobím pevne, no z vrchu vidíš ďaleko. Často ma obchádzajú chodníky a na mojom svahu vie byť chladnejšie než dole v údolí.
Nebo sa ma dotkne len na chvíľu
Zo zeme sa zdvihnem ako stena a zo vzdialenosti vyzerám pokojne. Keď ma chceš zdolať, nestačí ísť vyššie; treba silu, čas aj istotu kroku.
Cesta vody, ktorá nikdy nespí
Rodím sa vyššie v krajine a dolu si razím vlastnú dráhu. Nikdy nestojím na jednom mieste, no viem deliť krajinu, napájať polia aj šumieť pod mostom.
Ticho stojím, ale všetko okolo mňa mení výhľad.
Dotýkam sa oblakov a na mojom svahu sa mení počasie rýchlejšie než dole v údolí. Hore vedie cesta len pre odvážnych a z vrcholu vidno ďaleko.
Keď sa dvíham, mení sa dych aj výhľad
Nie som strom ani mrak, no z diaľky viem zatieniť obzor. Kto ku mne vystúpi vyššie, zrazu vidí krajinu inými očami.
Starý svedok vetra aj dažďa
Z mojej kože sa dá čítať, koľko zím som prežil. Držím zem pevne a pritom siaham vyššie, než dočiahne ruka.