Hádanka #13290:
Veľké ticho nad lesom
Z diaľky vyzerám ako prekážka na obzore, no zblízka v sebe skrývam chodníky, kamene aj sneh. Čím vyššie vystúpiš, tým viac sa ti svet pod nohami zmenší.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Veľké ticho nad lesom
Z diaľky vyzerám ako prekážka na obzore, no zblízka v sebe skrývam chodníky, kamene aj sneh. Čím vyššie vystúpiš, tým viac sa ti svet pod nohami zmenší.
Môj smer sa mení, no cieľom je vždy ďaleko.
Začínam ako úzky prúd medzi kameňmi, no zbieram ďalšie vody z okolia. Nie som chodník, a predsa si ma ľudia pamätajú podľa zákrut aj mostov.
Tichý obyvateľ lesa
Držím zem, hoci sa nehýbem z miesta. Na jar ma zdobia listy a v lete dávam tieň, pod ktorým sa dá na chvíľu skryť pred slnkom.
Tichý vešiak pre vtáky a tieň pre ľudí
Nerastiem naraz, ale rokmi si do výšky aj šírky zapisujem čas. Keď príde vietor, moje konáre rozprávajú bez slov a koruna dáva v lete chladnejší kút.
Na obzore sa týči a mení sa s výškou.
Zo zdola pôsobím ako stena a zhora často chytám chlad aj sneh. Les ma môže obkolesiť, no ja stále trčím vyššie než stromy okolo.
Cesta, čo nikdy nezostane na mieste
Som pohyb bez nôh a moja stopa mení krajinu cestou. Raz sa stratím v tichom úseku, inokedy sa rozšírim do širokej hladiny, ale stále bežím k väčšiemu celku.
Držím sa zeme, no siaham k nebu
Na jar ma zdobia nové príbehy v listoch, v lete tienim, na jeseň púšťam farby a v zime stojím nahý, no stále na tom istom mieste. Rastiem z koreňov, ktoré nik nevidí.
Dotýka sa oblakov, no nie je vták
Zo zeme rastiem vysoko a na vrchu ma občas pokrýva sneh. Keď stojím sám, vidno ma zďaleka a cesta ku mne býva strmá.
Cestujem bez nôh, no stále niekam mierim
Raz som pokojná a raz divoká, no stále si hľadám cestu krajinou. Môžem deliť mestá, napájať polia aj šumieť v doline, kým ma nečaká širšie objatie.
Keď prídem, vzduch sa zmení.
Padám z oblohy po kvapkách a viem rozbiť ticho na streche aj v lese. Niekedy som jemný, inokedy silný tak, že všetci hľadajú prístrešok.