Hádanka #14513:
Dlhá cesta vody krajinou
Rodím sa vysoko v horách a nikdy nestojím dlho na mieste. Nesiem kamene, míňam mosty a napokon sa stratím tam, kde sa voda rozšíri do diaľky.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Dlhá cesta vody krajinou
Rodím sa vysoko v horách a nikdy nestojím dlho na mieste. Nesiem kamene, míňam mosty a napokon sa stratím tam, kde sa voda rozšíri do diaľky.
Cesta vody, čo nikdy nestojí
Začnem v prameni a cez zákruty si hľadám vlastnú cestu. Mám brehy, prítoky aj ústie, no nikdy ma nenájdeš bez pohybu.
Nevidíš ma, no hýbem svetom
Keď zatvoríš okno, ešte stále sa opieram o stromy a mením smery podľa neba. Niekedy som len šepot, inokedy viem rozvlniť aj vlajku.
Cesta, čo nikdy nestojí, ale stále mení tvár
Nechodím po kolieskach, a predsa viem niesť drevo, piesok aj člny. V horách som divoká, na rovine pokojnejšia, no stále smerujem ďalej bez prestávky.
Rastiem pomaly, no držím krajinu pohromade
Na jar sa obliekam do novej farby, v lete dávam tieň a na jeseň púšťam listy ako tajomstvá. Mám kmeň, korunu aj roky v kruhoch.
Držím zem a dávam tieň bez slov.
Vyrastám pomaly, no každý rok pridám kruh navyše. Na jar nosím listy alebo ihličie a vtáky si vo mne rady hľadajú miesto. Čo som?
Živý svedok ročných období
Mám telo, ktoré sa s vekom rozrastá do výšky aj šírky, a v mojich ranách sa ráta čas. Na jar niesem život, na jeseň odovzdávam farby vetru.
Ticho stojím, no mením krajinu okolo seba
Z diaľky vyzerám len ako veľká hrča zeme, no kto ma zdolá, vidí svet zhora. V zime bývam biela, v lete zelená a chodníky ku mne nebývajú rovné.
Držím krajinu, aj keď sa nehýbem
Na jar sa na mne objavuje život, v lete dávam tieň a na jeseň mením farbu. Som pevný, no každú zimu vyzerám inak a rastiem pomaly.
Stojí aj vtedy, keď ostatné ustupuje vetru.
Pozerá sa do výšky cez listy a v tichu drží krajinu pokope. Keď príde jeseň, zrazu prezradí, že aj pokoj vie meniť farbu.