Hádanka #14727:
Cesta vody cez krajinu
Nevie stáť na jednom mieste a stále si hľadám novú cestu. Pretekám údolím, míňam mosty a nakoniec sa stratím v mori.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Cesta vody cez krajinu
Nevie stáť na jednom mieste a stále si hľadám novú cestu. Pretekám údolím, míňam mosty a nakoniec sa stratím v mori.
Cesta, čo nikdy nestojí
Nevlastním dvere ani semafor, no ticho si prekladám krajinu z jedného miesta na druhé. Niekde som úzka a rýchla, inde široká a pokojná, a stále mierim ďalej.
Neviditeľný pohyb nad krajinou
Nepatrím do vrecka, no viem rozhýbať more aj koruny stromov. Raz som len jemný dotyk, inokedy sa preženiem cez pole tak, že všetko znie inak.
Mám roky, no nechodím nikam
Počas rokov pridávam kruhy do svojho tela a ponúkam tieň aj úkryt. V lete šumím, na jeseň púšťam listy a v zime zostávam stáť.
Má korunu, no nenosí ju
Vyrastám celý život na jednom mieste a moje ruky sa tiahnu k nebu. V lete dávam tieň, na jeseň šepkám listami.
Stojím ticho, ale v mojich ramenách býva veľa života.
Korene držím hlboko, no vetrom sa viem prehovoriť bez slov. V lete dávam tieň a na jeseň púšťam listy ako malé správy.
Tichý cieľ výstupov a búrok
Z diaľky pôsobím pevne a nehybne, no počasie ma mení deň za dňom. Na mojom svahu sa mení les, sneh aj cesta, ktorá nikdy nie je úplne rovná.
Nevidíš ma, ale všetko okolo mňa hýbe.
Môžem pískať medzi panelákmi aj v korunách stromov. Niekedy som len jemný dotyk na tvári, inokedy viem zatvoriť dvere aj rozčerbiť hladinu.
Stojím v tichu a rastiem do výšky
V lete dávam tieň a na jar sa na mne objavia nové farby. Mám korene v zemi, no vetrom sa hýbe iba môj vrch.
Keď sa nebo zatiahne, prichádzam potichu
Najprv ma cítiš vo vzduchu, potom mi počúvaš bubnovanie na streche a listoch. Niekedy prídem len na chvíľu, inokedy premením chodníky na lesklé potoky.