Hádanka #12924:
Keď sa obloha zatiahne
Prichádzam po tichom šume oblakov a viem rozvlníť kaluže aj strechy. Nie som rieka, no zhora padám v množstve kvapiek.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Keď sa obloha zatiahne
Prichádzam po tichom šume oblakov a viem rozvlníť kaluže aj strechy. Nie som rieka, no zhora padám v množstve kvapiek.
Cítim sa skôr, než ma vidíš
Nevidno ma chyteného v dlani, no rozhýbem stromy aj hladinu vody. Niekedy prídem ako jemný dotyk, inokedy znie moje meno ako hrozba.
Nevidíš ma, no mením listy aj vlny
Keď sa rozbehnem, vlasy lietajú a tráva sa ohne. Niekedy som len jemný dotyk, inokedy viem zatriasť aj stromom, no rukami ma nechytiš.
Tichý strážca v lese
Má korene hlboko v zemi, no sám sa nepohne z miesta. V lete dáva tieň a na jeseň vie pustiť listy, akoby sa prezliekal.
Z diaľky pôsobím nehybne, no mením krajinu a počasie.
Nemám vlastný hlas, a predsa ma počuť v ozvene aj v krokoch. Čím vyššie sa ku mne ide, tým ťažšie sa dýcha a výhľad býva širší.
Vysoká, tichá a nie vždy sama
Z diaľky pôsobím pevne ako stena, no stačí pár krokov a mení sa mi tvár aj chlad. Môžem niesť sneh, les aj výhľad, ale nie som budova.
Počasím sa mením, no stále idem ďalej.
Začínam v horách alebo z potoka a bez prestávky si hľadám cestu nižšie. Niekde som úzky, inde široký, a po mojich brehoch rastú stromy.
Cesta, čo nikdy nestojí
Rodím sa vysoko, no neskončím tam. Meniť môžem šírku aj rýchlosť, obchádzam kamene a nesiem drobné správy až tam, kde sa moja púť rozplynie.
Z diaľky som tichý, no mením obzor.
Nepohybujem sa, a predsa ma vietor aj sneh neustále prepisujú. Z môjho vrcholu býva vidno ďaleko, no cesta k nemu býva dlhá a strmá.
Z diaľky vyzerám ticho, no prehľad mám veľký.
Nevyrastám v kvetináči a nejestvujem z tehál. Keď sa na mňa pozeráš zdola, často zakrývam kus oblohy a vrcholom bývam najvyššie okolie.