Hádanka #23918:
Neviditeľný maliar, čo mení krajinu za chvíľu
Nevidíš ma, no vieš, že som tu, keď sa listy obracajú a voda na hladine kreslí vrásky. Raz som jemný dotyk, inokedy mám silu ohnúť strom aj rozohnať mraky.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Neviditeľný maliar, čo mení krajinu za chvíľu
Nevidíš ma, no vieš, že som tu, keď sa listy obracajú a voda na hladine kreslí vrásky. Raz som jemný dotyk, inokedy mám silu ohnúť strom aj rozohnať mraky.
Keď prichádzam, všetko stíchne
Príde pred skokmi teplomera aj pred vôňou mokrej zeme. Keď padám, kreslím na okná čiary a listy sa podo mnou lesknú.
Mám korene, no nechodím.
Počas roka mením šaty, no z miesta sa nepohnem. Dávam tieň, šumím vo vetre a po mne často lezú veverice. Kto som?
Stúpam bez krokov
Z diaľky vyzerám ako pokojná stena, no kto sa ku mne priblíži, nájde kamene, chlad a vietor. Keď sa na mňa pozrieš z údolia, som vysoký; keď na mňa vystúpiš, zistíš, že som len začiatok ďalšej cesty.
Stúpam nad krajinu, hoci sa nehýbem.
Z diaľky vyzerám ako jeden tvar, no zblízka mám svahy, skaly aj úzke cesty. Čím vyššie ideš, tým chladnejšie a tichšie pri mne býva.
Tichý obor nad krajinou
Nechodím a predsa sa mením s výstupom každého kroku. Z môjho úpätia býva vidno les, no pri vrchole už vládne vietor a holé skaly.
Z diaľky pôsobím pokojne, zblízka aj drsne.
Na mape som len tvar, ale v teréne ma cítiš v nohách aj v dychu. Čím vyššie stúpaš, tým menej stromov ma oblieka a viac vetra počuješ.
Cesta, čo nikdy nespí a stále mení tvar
Rodím sa v horách a rastiem, keď ma kŕmia prítoky. Nikdy nestojím na mieste, a predsa ma ľudia poznajú podľa jedného mena od prameňa až po ústie. Čo som?
Cesta, čo sa nikdy neunaví
Som dlhá, ale nezačínam ani nekončím tam, kde si myslíš. Raz ma skrývajú lesy, raz sa mi otvorí široká rovina a stále nesiem vodu ďalej. Čo som?
Tichý strážca s vetvami
Držím sa zeme pevne, no hlavu dvíham vysoko. V lete dávam tieň, na jeseň strácam šaty a v lese ma vidno zďaleka.