Hádanka #13782:
Cesta, ktorá sa nikdy nezastaví
Narodím sa vysoko a plynulo sa učím klesať. Raz som úzka a tichá, inokedy široká a nespútaná, no stále hľadám cestu ďalej bez krokov a kolies.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Cesta, ktorá sa nikdy nezastaví
Narodím sa vysoko a plynulo sa učím klesať. Raz som úzka a tichá, inokedy široká a nespútaná, no stále hľadám cestu ďalej bez krokov a kolies.
Neustále idem ďalej, no nikam neutekám
Začínam kvapkou z kopcov a časom zo mňa býva široký pás vody. Prechádzam pod mostami, kŕmim brehy a raz som pokojná, inokedy sa valím prudko.
Kapky z neba menia svet
Keď prídem, listy sa lesknú a chodníky stíchnu pod drobným bubnovaním. Niekedy som len krátky šum, inokedy dlho hladím zem bez prestávky.
Mám roky v kmeni, ale nikdy nekráčam
Niekedy som nízky a niekedy sa dotýkam neba, no vždy držím pevne v zemi. Keď ma vietor navštívi, odpovedám šumením a v tieni mi nachádza útočisko aj malé zviera.
Rastiem vysoko, no začínam maličký.
Na jar mám nové lístie a v lete tieň, pod ktorým sa dá oddýchnuť. Mám kmeň aj konáre, no nie som dom ani stĺp.
Na mape som len bod, v očiach veľká výzva
Z diaľky som len tvar na obzore, no kto ku mne kráča, cíti stúpanie aj chlad. Na môj vrchol sa netlačí voda ani piesok, ale výhľad býva ďaleko nad lesom.
Tichý pamätník, čo rastie do výšky
Mám korene hlboko pod zemou a ruky široko do strán, hoci nič neobjímam. V lete dávam tieň, na jeseň púšťam listy a po celý čas stojím na jednom mieste.
Držím zem, aj keď ma vietor ohýba.
Rastiem roky, no na jar ma najprv prezradí tichý šelest a potom malé púčiky. Mám korunu vysoko nad zemou, ale nohy skryté v pôde.
Nevidno ma, ale hýbem svetom okolo seba
Nevážim sa, no viem ohnúť trávu aj roztočiť lopatku na streche. Niekedy som len jemný dotyk, inokedy zavriem dvere pred dymom aj čiapkou.
Tečiem, no nemám nohy.
Začínam vysoko a končím nízko, pričom cestou obchádzam kamene aj mestá. Nemám vlastné brehy navždy, ale viem ich meniť a spájať krajinu do jedného smeru.