Hádanka #16831:
Ticho nad údolím
Z diaľky pôsobím ako zem, no zblízka ma skôr cítiš v nohách a v dychu. Čím vyššie ideš, tým je cesta ťažšia a výhľad širší.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Ticho nad údolím
Z diaľky pôsobím ako zem, no zblízka ma skôr cítiš v nohách a v dychu. Čím vyššie ideš, tým je cesta ťažšia a výhľad širší.
Cesta, ktorú nik nevyznačil
Začínam pri prameni, no tam sa nekončím. Môžem sa kľukatiť lesom, deliť krajinu a napokon sa stratiť v širšom objatí vody.
Vidíš ma, no nechytiš ma do dlane.
Pohýnam stromami a mením smer dymu. Niekedy som jemný šepot, inokedy prudký náraz, čo roztrasie aj okná.
Nezastaví ma ani mráz, ani vietor
Z diaľky pôsobím ako múr, no nie som postavený rukami. Keď na mňa človek vystúpi, mením sa s každým krokom a zhora odhalím celé údolie.
Vystúpim vyššie, než siaha les
Zo zeme vyzerám nehybne, no mením sa podľa vetra, snehu aj času. Na mojom svahu sa človek zadýchá skôr, než uvidí vrchol.
Neustále si razím cestu krajinou
Začínam ako malé pramienky vysoko v horách a potom si hľadám vlastnú cestu. Niekde som pokojná, inde divoká, no vždy tečiem ďalej.
Vyrastá, no nikdy neutečie z miesta
Z diaľky býva len tieňom nad krajom, zblízka však cítiš vietor aj chlad. Na jej svahu sa mení počasie rýchlejšie než myšlienka.
Čo tečie krajinou a nikdy sa neunaví?
Začnem ako prameň vysoko v horách a potom si hľadám cestu dolu. Kŕmim lúky aj polia, no do dlane ma neudržíš.
Cesta, ktorá sa nikdy nevracia späť
Začínam v horách ako tenký pramienok, no po ceste zbieram drobné aj veľké vody z desiatok miest. Nakoniec sa stratím v inom obrovskom celku, ale po celý čas sa hýbem len jedným smerom.
Padám aj bez krokov
Nevidno ma chytiť do dlane, no keď prídem, strechy sa lesknú a polia menia farbu. Raz som jemný šepot, inokedy bubnovanie na okná.