Hádanka #17030:
Stúpam nad krajinu, no nie som obloha.
Môj chrbát býva zamrznutý, strmé steny odrážajú vietor a z vrcholu vidno ďaleko za lesy. Kto ma chce zdolať, nespolieha sa na výťah.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Stúpam nad krajinu, no nie som obloha.
Môj chrbát býva zamrznutý, strmé steny odrážajú vietor a z vrcholu vidno ďaleko za lesy. Kto ma chce zdolať, nespolieha sa na výťah.
Ticho stojím, no mením počasie aj výhľad
Z diaľky vyzerám ako pevný strop krajiny, ale po mojom svahu sa dá kráčať len s námahou. Keď sa na mňa pozrieš z údolia, nevidíš koniec, iba výšku.
Rastiem ticho, ale nesiem celé leto v tieni.
Začínam malým semenom a rokmi sa mením na tieň, pod ktorým sa dá oddýchnuť. Na jeseň púšťam listy, no stále ostávam na tom istom mieste.
Stojím aj tam, kde ma nevidno
Som ukotvený v zemi, no siaham tam, kam nedoletí ani vietor. V lete vrhám tieň, v zime mlčím, a podľa mojich kruhov sa dá čítať čas.
Drží zem, no sám nekráča nikam.
Má kmene aj ticho v korunách. Na jar pučí, v lete tieňuje a na jeseň púšťa listy, ak ich má. Keď ho sekneš do plánu, objaví sa v lese, v sade aj pri ceste.
Vrchol, ktorý sa nepohne
Keď sa na mňa pozeráš zďaleka, zdám sa malá, no zblízka zistíš, že výstup dá zabrať. Vrch mi ostáva, aj keď sa mení počasie. Čo som?
Cez krajinu píšem vlastnú cestu bez ceruzky.
Narodím sa vyššie, no nikdy tam dlho neostanem. Spájam pramene, míňam mosty a ticho mením krajinu, kým sa napokon stratím v širšom objatí.
Ticho stojím nad dolinou
Môžu ma obchádzať chodníky, potoky aj lesy, no ja zostávam vyššie než všetko okolo. Keď na mňa niekto vystúpi, svet pod nohami sa zrazu zmenší.
Nevidíš ma, ale cítiš ma
Niekedy pošepkám v korunách stromov a inokedy len jemne pohýbem hladinou. Som neviditeľný, no všetko okolo mňa sa dá do pohybu.
Cesta, čo nikdy nespí
Začínam vysoko a pokračujem ďalej, kým ma niečo nezastaví. Niesol by som aj loďku, no nikdy nezostanem stáť na mieste.