Hádanka #16934:
Ticho stojím, ale stále rastiem
Mám korunu, no nenosím ju na hlave. V lete dávam tieň, na jeseň púšťam listy a vietor ma vie rozozvučať.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Ticho stojím, ale stále rastiem
Mám korunu, no nenosím ju na hlave. V lete dávam tieň, na jeseň púšťam listy a vietor ma vie rozozvučať.
Vyzerá pokojne, ale vie skryť poriadnu výzvu.
Z diaľky je len tmavý obrys nad krajinou, no pri výstupe mení počasie, smer aj dych. Niekedy ju pokryje sneh, inokedy len kamene a tráva, a predsa sa stále týči vysoko.
Cesta vody, ktorá nikdy nezostane stáť
Rodí sa vysoko, no neostáva doma; stále si hľadá nižšie miesta. Keď sa rozbehne, nesie kamene, mosty aj príbehy miest. Čo je to?
Cesta, ktorá sa nikdy nezastaví
Začnem vysoko, no nekončím tam, kde ma čakáš. Krúžim krajinou, odnášam aj prinášam a bez mapy mi ľudia dávajú mená podľa miest, cez ktoré prechádzam.
Stúpam vyššie, než je pohodlné.
Keď ma chceš prejsť, čakajú ťa zákruty, chladnejší vzduch a výhľad, ktorý stojí za námahu. Nie som les ani rieka, no často v sebe skrývam oba.
Nevidíš ma, no mením smer všetkého
V korunách stromov som len šepot a na hladine kreslím vlnky bez rúk. Niekedy tlačím mraky ďalej, inokedy sa schovám tak, že ma cítiš len na tvári.
Nebeský hosť, čo šepká o počasi
Príde potichu, bez krokov a bez hlasu. Keď sa rozbehne, zem ožíva, listy sa lesknú a ľudia hľadajú strechu nad hlavou.
Prichádza potichu, ale zanechá stopu všade
Najprv ju cítiš v nose a na streche, potom ju počuješ na okne. Nechceš ju v topánkach, no bez nej by bol les smädný a potoky slabé.
Stojím vysoko a tieň mám ďaleko
Môžeš ma vidieť z diaľky, lebo sa dvíham nad krajinu. Keď na mňa vystúpiš, vietor býva silnejší a cesta už nie je rovná.
Držím zem, aj keď ma nevidno
Začínam ako semienko a časom sa mením na dom pre vtáky, tieň pre ľudí aj schovávačku pre vietor. Môžu ma poraziť búrky, no aj tak znovu rastiem k svetlu.