Hádanka #17663:
Držím zem, no rastiem do výšky.
Mám tichý kmeň, vetvy ako ruky a pamäť v kruhoch vnútri. Keď príde vietor, neodídem; len sa ním nechám prehovárať.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Držím zem, no rastiem do výšky.
Mám tichý kmeň, vetvy ako ruky a pamäť v kruhoch vnútri. Keď príde vietor, neodídem; len sa ním nechám prehovárať.
Spája krajiny a pritom nikdy nestojím.
Začínam ako tenký pramienok v horách a po ceste sa ku mne pridávajú ďalšie vody. Niekde som pokojná, inde viem niesť kamene aj člny.
Cesta, čo nikdy nespí
Nechodím po mapách rovno, no aj tak spájam hory s morom. Niekedy som tichá, inokedy divoká a brávam so sebou listy aj kamienky bez toho, aby som sa zastavila.
Utekám bez nôh a predsa nikde neostanem stáť
Nevieš ma chytiť do dlane, lebo stále utekám. Raz som úzka ako chodník, raz široká ako cesta a vždy mierim ďalej do väčšej vody.
Rastiem pomaly, no nosím celý tieň.
Mám kožu z kôry a ruky z vetiev, hoci som nečlovek. V lete chránim pred slnkom, na jeseň zhadzujem šaty a v zime stojím ako tichý strážca.
Keď ma zdoláš, zistíš, že vrchol je len začiatok.
Zo spodku vyzerám ako stena, no na moje plecia sadá sneh, hmla aj vietor. Z diaľky ma ľudia obdivujú, ale cez mňa sa chodí len s námahou.
Na jar som skrytý, v lete plný šepotu.
Mám korene hlboko pod zemou a ruky dvíham k oblohe. Niekedy ponúknem tieň, inokedy len tiché praskanie listov vo vetre.
Cesta vody krajinou
Nevyberám si jednu cestu na dlho, radšej sa prepletám dolinou a obchádzam kamene. Občas som pokojná, inokedy ma po daždi nik neprehlbuje očami.
Rastiem potichu, ale mením krajinu okolo seba.
V lete dávam tieň a v zime ostávam stáť ako tichý svedok času. Mám korene pod zemou, no ruky mi smerujú k oblohe.
Cesta, čo nikdy nestojí
Začínam často ako kvapka vo výške a po ceste sa ku mne pripája mnoho ďalších. Môžem deliť krajinu, hýbať mlynom aj potichu miznúť v mori.