Hádanka #17763:
Stojím na mieste, no stále sa mením.
Na jar sa obliekam, v lete tienim a na jeseň strácam farby. Mám korene hlboko a vrch vysoko, no nikdy nekráčam.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Stojím na mieste, no stále sa mením.
Na jar sa obliekam, v lete tienim a na jeseň strácam farby. Mám korene hlboko a vrch vysoko, no nikdy nekráčam.
Plynem, ale nikam neujdem.
Nemám nohy, a predsa sa trepem cez kamene aj lúky. Keď ma niečo zastaví, obídem to a pokračujem ďalej, až kým sa nestratím v ďalekom cieli.
Bez mapy kreslím cestu cez krajinu.
Nechodím rovno ani neustupujem, len si hľadám najnižšie miesto. Z prameňov rastiem, pri ústí sa mením na širší príbeh a celé údolia si podľa mňa pamätajú smer.
Nič nevidno, no všetko sa pohne.
Nepatrím do ruky, a predsa viem pohnúť listami aj čiapkou. Keď zosilniem, počuť ma v korunách stromov aj na brehu mora.
Mám cestu bez semaforov.
Začínam ako tichý pramienok a cestou ku mne pribúdajú ďalšie vody. Nechodím rovno ani hore, len si trpezlivo hľadám vlastnú dolinu.
Začína potichu a končí ďaleko odtiaľ, kde vznikne.
Na začiatku som tenký prúd medzi kameňmi, potom sa ku mne pridajú menšie vody a ja stále idem nižšie. Môžu ma krížiť mosty, ale ja sa len valím ďalej k väčšiemu cieľu.
Pevná cesta, čo nikdy nekončí
Začínam ako tenký pramienok vysoko v horách a cestou zbieram silu z ďalších vôd. Nikdy nekráčam späť a napokon sa stratím vo väčšom objatí.
Stojím bez slov, ale rozprávam príbeh rokom.
V lete dávam tieň a na jeseň púšťam listy ako malé signály. Mám korene v zemi, no ruky dvíham k nebu, kde ma vietor neustále skúša.
Prichádzam bez hluku, no zanechám stopy.
Nebudem stáť v mláke ako hmla ani sa držať na tráve ako rosa. Padám zhora v drobných kvapkách, a keď sa rozbehnem, zem zrazu ožije.
Krajinou prechádza bez zastavenia.
Začínam kvapkou v horách a končím tam, kde sa miešam s veľkou vodou. Nikdy sa nevraciam rovnakou cestou, no stále si razím vlastnú.