Hádanka #24156:
Mlčí, no pamätá si celé roky
Z podzemia si pýtam vodu a zhora svetlo. V lete vrhám tieň, v jeseni púšťam listy a aj keď stojím na mieste, mením krajinu okolo seba.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Mlčí, no pamätá si celé roky
Z podzemia si pýtam vodu a zhora svetlo. V lete vrhám tieň, v jeseni púšťam listy a aj keď stojím na mieste, mením krajinu okolo seba.
Nesiem krajinu ďalej bez kolies a bez ciest
Začínam vysoko a potichu sa predieram dolinou, kamene obchádzam a brehy mi menia tvar. Nikdy nestojím dlho na mieste, aj keď sa z diaľky zdá, že len pokojne plyniem.
Stojím vyššie než les a staršie než cesty
Z diaľky vyzerám ako nehybný obr, no vo mne pramenia potoky a mení ma sneh aj vietor. Kto na mňa vystúpi, často zistí, že výhľad je odmena za každý krok.
Cesta, ktorá nikdy nestojí na mieste
Rodím sa vysoko a k moru sa učím trpezlivo. Medzi brehmi nosím správy, kamene aj čas, no v dlaniach ma neudržíš ani na chvíľu.
Nevidíš ma, ale hýbem svetom okolo seba
Raz len šepkám v korunách stromov, inokedy tlačím mraky po oblohe. Nezanechám kaluž ani stopu, no vieš, že som tu podľa pohybu a zvuku.
Vysoko stojím, no hýbem sa len v lete
Zo zeme vyrastám ako tichý obr a z diaľky pôsobím, akoby som sa dotýkal oblakov. Cez mňa však neprejdeš jedným krokom; na vrchol vedie dlhá cesta a často aj zmena počasia.
Po ňom sa mení vôňa zeme
Prichádzam v tichu, no viem rozbiť horúci deň na chladné kvapky. Zanechávam mokré chodníky, mláky a strechy, ale nie som ani rieka, ani more.
Tichý strážca nad dolinou
Zdiaľky vyzerám nehybne, no mení ma dážď, mráz aj vietor. Kto sa na mňa vyšplhá, vidí svet z výšky a zistí, že cesta hore nie je rovná.
Neviditeľný sprievodca počasia
Raz ma cítiš len ako jemný dotyk, inokedy ohýbam stromy a žením oblaky. Nemám tvar ani stopu, no bezomňa sa hladina i tráva správajú inak.
Cez krajinu kreslím vlastnú cestu
Narodím sa vysoko a stále sa ponáhľam nižšie. Cestou zbieram pramene, míňam mosty a bez prestania mením brehy, ktoré ma držia v objatí.