Hádanka #25720:
Nekupujem sa, len prídem a všetko rozhýbem.
Nevidíš ma, no cítiš ma na lícach, v korunách stromov aj na hladine vody. Niekedy som jemný šepot, inokedy viem zlomiť vetvičku.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Nekupujem sa, len prídem a všetko rozhýbem.
Nevidíš ma, no cítiš ma na lícach, v korunách stromov aj na hladine vody. Niekedy som jemný šepot, inokedy viem zlomiť vetvičku.
Nevidno ma, ale všetko rozkývam
Niekedy som jemný a len pohýbem listami, inokedy viem prehlušiť rozhovor aj zavrieť dvere. Nemám telo, no môj dotyk cíti celý les.
Prichádzam potichu, no mením krajinu na okamih.
Najprv ma cítiš na tvári, potom ma vidíš na skle a napokon počuješ bubnovanie na streche. Keď prestanem, v tráve zostane lesklá stopa a vzduch sa ochladí.
Keď sa na mňa pozrieš zdola, všetko sa zdá menšie.
Nepohybujem sa, no mením výhľad aj počasie okolo seba. Môžem mať ostrý vrchol, dlhé svahy aj sneh, ktorý na mne vydrží aj v lete.
Kam oko nedovidí, tam sa dvíha
Zo spodku sa zdám byť len tichý svah, no vyššie už býva chlad a vietor. Na vrchu sa svet zdá menší a cesta býva namáhavá. Čo som?
Rastiem pomaly, no pamätám si roky.
Z jednej šľachovitej línie sa časom stane tieň pre vtáky aj úkryt pred dažďom. Môj kmeň nesie jazvy, ale práve tie hovoria, koľko zím som prežil.
Bez listov to nemusí byť mŕtve
Púšťam korene hlboko a ruky mám rozprestreté vysoko. Keď prší, pijem ticho, a keď fúka vietor, šumím aj bez slov.
Cesta vody, ktorá si hľadá smer
Rodím sa vysoko a zlievam sa z potôčikov, no nikdy dlho nezostanem na mieste. Keď prechádzam krajinou, viem ju deliť aj spájať.
Vysoko stojím a mením rozhľad.
Z diaľky pôsobím pokojne, no moje svahy vedia byť strmé. Keď na mňa svieti slnko, vrhám dlhý tieň a z vrchu vidno široko ďaleko.
Vidíš ma zďaleka, no nikdy ma nechytiš do dlane
Z diaľky vyzerám ako jedna vec, ale vnútri sa mením na hrebeň vrcholov a dolín. Keď na mňa svieti slnko, tieň mi kreslí ostré hrany a pri cestovaní často určujem smer aj počasie.