Hádanka #22041:
Prichádza bez kroku, no mení celý deň
Keď sa objavím, strechy šumia a chodníky sa lesknú, akoby ich niekto nalakoval. Raz som len krátky prepad z oblakov, inokedy dlhý závoj, ktorý rozmazáva krajinu.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Prichádza bez kroku, no mení celý deň
Keď sa objavím, strechy šumia a chodníky sa lesknú, akoby ich niekto nalakoval. Raz som len krátky prepad z oblakov, inokedy dlhý závoj, ktorý rozmazáva krajinu.
Padám z oblakov, no nie som sneh.
Prichádzam potichu aj prudko a viem zmeniť cestu na blato v priebehu chvíle. Keď ma je dosť, strechy aj okná znejú inak a tráva sa leskne.
Cesta, ktorá nikdy nestojí
Začínam v horách ako tenký prameň a neskôr sa mením na širokú cestu cez údolia. Nemám kolesá, no stále sa pohybujem a nikto ma nevráti späť.
Vysoká, tichá a často má snehovú čiapku.
Keď na mňa stúpaš, býva vzduch chladnejší a výhľad širší. Nie som strom ani dom, no viem sa týčiť nad lesom.
Bez nej by mapa stratila smer aj tvar krajiny
Neustále sa hýbem, no nikdy necestujem sama: nesiem mosty, brehy aj príbehy miest. Niekde som úzka a prudká, inde široká a tichá, no vždy ma poznáš podľa toho, kam sa strácam.
Pohyb, čo si razí cestu aj cez kamene.
Začínam vysoko a mením sa na menšie prúdy, kým dorazím ďalej. Vydláždim údolie aj bez kladiva a môžem byť pokojná aj divoká.
Vyzerám pokojne, ale mením sa s každým krokom.
Z diaľky som len tmavý obrys, zblízka však odhalím skaly, chlad a vietor, ktorý vie rozprávať do uší. Kto ma chce zdolať, musí ísť pomaly a s dychom na uzde.
Mlčky drží nebo nad krajinou
Mám korene hlboko, no ruky zdvíham k svetlu. V lete dávam tieň, na jeseň púšťam listy a celý čas stojím na jednom mieste.
Cesta vody cez krajinu
Niekedy je pokojná, inokedy búrlivá a stále sa posúva ďalej. Preteká mestami, lúkami aj lesmi a nakoniec sa stratí v niečom oveľa väčšom.
Čiarou prechádzam krajinou
Raz som úzka ako stuha, inokedy široká a hlučná. Nesiem kamene, listy aj loďky, no sama nikdy neposedím na mieste.