Hádanka #20522:
Najprv ho počuť, až potom vidieť
Prichádzam z oblakov v jemnom šume alebo v silných prúdoch. Keď skončím, chodníky sa lesknú a v tráve ostanú malé zrkadlá.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Najprv ho počuť, až potom vidieť
Prichádzam z oblakov v jemnom šume alebo v silných prúdoch. Keď skončím, chodníky sa lesknú a v tráve ostanú malé zrkadlá.
Stojím na mieste, no neprežívam pasívne
Viem byť domovom aj tieňom a môj vrchol sa mení s ročnými obdobiami. Na jar ma budia púčiky, na jeseň odkladám listy, ak ich vôbec nosím.
Stojí vysoko, no sama sa nehýbe
Z diaľky vyzerám len ako ostrý vrchol, no v sebe skrývam svahy, údolia aj cesty, ktoré sa unavia skôr než sa skončím. Kto ma chce zdolať, musí počítať s výškou aj s dychom.
Stojím ticho, no nikdy nie bez práce
Mám korene v zemi a hlavu pri nebi. V lete dávam tieň, na jeseň mením farbu a v zhone vetra sa viem len ticho skloniť.
Vystupujem vysoko nad krajinu
Môj vrch býva chladnejší a vietor tam znie ostrejšie. Z diaľky vyzerám ako veľký chrbát zeme, čo sa dvíha k oblohe.
Cesta, ktorá nikdy nespí
Začínam ako pramienok a končím tam, kde sa voda stratí v šírke. Nosím loďky, brúsim kamene a stále sa tvárim, že som na ceste. Čo som?
Vyrastá potichu, no mení celú krajinu.
Na jar šumí, v lete dáva tieň a na jeseň odovzdáva farby. Nemá nohy, predsa stojí celé roky na jednom mieste a v korunách skrýva vtáky.
Míňam krajinu a stále sa hýbem
Začínam ako malý prameň a cestou zbieram ďalšie vody. Nakoniec sa vlejem do väčšieho celku, no po ceste viem prekvapiť mostom aj meandrom.
Neviditeľný maliar krajiny
Nedá sa ma chytiť do dlane, no dokážem rozhýbať stromy aj poslať vôňu ďalej. Raz hladím, raz šibalím a v horách viem byť poriadne ostrý.
Tichý svedok ročných období
V lete dávam tieň, v jeseni šepkám pod nohami a v zime stojím nahý, no stále pevný. Z jedného jadra vyrastá celý príbeh, ktorý sa každý rok mení.