Hádanka #7936:
Mám vlastnú cestu, no nikdy nekráčam sám.
Vyrážam z hôr, zbieram pramene a v tichu si razím koryto. Niekedy som pokojný, inokedy divoký, no môj smer sa nemení tak ľahko ako vietor.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Mám vlastnú cestu, no nikdy nekráčam sám.
Vyrážam z hôr, zbieram pramene a v tichu si razím koryto. Niekedy som pokojný, inokedy divoký, no môj smer sa nemení tak ľahko ako vietor.
Keď sa obloha rozplače
Najprv ma cítiš vo vzduchu, potom počuješ na streche a nakoniec vidíš na chodníku. Neprichádzam sám, ale v malých kvapkách mením krajinu na chvíľu na lesklú.
Nevidíš ma, ale hýbem všetkým okolo
Niekedy som len jemný dotyk v korunách stromov, inokedy viem zohnať čiapku z hlavy. Nechytíš ma do dlane, no cítiš ma skôr, než ma počuješ.
Držím sa zeme, no mieriím k nebu.
Mám kmeň, čo nechodí, a ruky, čo sa hýbu len vo vetre. Rokmi sa zväčšujem, dávam tieň aj úkryt, no bez korienkov by som neprežil ani deň.
Kamenný strážca oblakov
Z diaľky vyzerám ako pokojná línia na obzore, no zblízka mám svahy, vrcholy a často aj sneh. Ľudia na mňa stúpajú pomaly, lebo každý krok cítiť v nohách.
Tichá hranica medzi zemou a nebom
Z diaľky vyzerám nehybne, no voda, mráz aj vietor zo mňa stále odoberajú kúsky. Čím vyššie ku mne stúpaš, tým redší je vzduch a tým viac si uvedomíš, že nie som rovina.
Cez les ma počuť skôr než vidieť
Nesiem cestu z hôr do nížin a pritom sa stále mením. Raz som tichá, raz prudká, no nikdy nestojím na mieste.
Dotkni sa ma očami, nie rukou
Z diaľky vyzerám ako jedna línia, no zblízka som plná ciest, strmých strán a skrytých zákutí. Každý krok ma mení na prekážku aj výhľad zároveň.
Nad krajinou stojím ako tichý strážca
Nevyrastám za noc a neviem sa pohnúť, no určujem obzor aj počasie v okolí. Keď na mňa vystúpiš, vidíš ďalej než z údolia a vzduch býva chladnejší.
Ticho stojím a mením krajinu
Zakorením sa hlboko, no nad zemou stále rastiem. V lete dávam tieň a na jeseň listy, ktoré šuštia pod nohami.