Hádanka #2495:
Na mape ju vidíš len ako začiatok výstupu
Stojím vysoko a zďaleka sa zdám byť len tichým obrysom. Keď sa na mňa človek vyberie, zistí, že hore nemusí byť ešte koniec cesty.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Na mape ju vidíš len ako začiatok výstupu
Stojím vysoko a zďaleka sa zdám byť len tichým obrysom. Keď sa na mňa človek vyberie, zistí, že hore nemusí byť ešte koniec cesty.
Padá zhora, ale nie je to voda z vedra
Najprv ma cítiš na koži, potom vidíš na okne malé stopy. V lese zväčša stíšim prach a zem, no keď príde silnejšie, viem zmeniť chodník na blato.
Keď sa pozeráš vysoko nahor
Stojím vysoko nad krajinou a z diaľky ma vidno skôr než domy či stromy. Hore býva chladnejšie a na vrch sa nedostaneš bez námahy.
Ticho stojím, no mením vietor aj obzor
Z diaľky vyzerám ako hromada kameňov, ale nie som nehybná navždy. Keď na mňa stúpaš, vzduch redne a cesta sa mení na skúšku trpezlivosti.
Čo rastie vyššie než tvoje myšlienky
Keď ma obídete, zdám sa len ako kus zeme. No ak sa na mňa pozeráš zdola, nútim ťa spomaliť dych a hľadať cestu nahor.
Čo rastie nad nami a dýcha lesom?
Na jar mám nový vzhľad, v lete tieň a na jeseň farby, ktoré padajú na zem. Som opora pre vtáky, ale aj pre spomienky pod mojou korunou.
Rastiem vysoko, no nikdy neodídem
Má mačičku na nohách necítiš, no vietor mi kreslí na boky tieň. Z dola pôsobím ako prekážka, z vrchu len ako ďalší kus obzoru.
Dotýkam sa oblakov, no nekráčam.
Ráno ma obalí hmla a večer na mne vietor píska inak než v údolí. Z diaľky vyzerám pokojne, no môj vrch vie prekvapiť aj skúsených tulákov.
Keď príde, zmení vôňu vzduchu
Zo striech spravím bubon a z chodníkov lesklé zrkadlo. Niekedy prídem potichu, inokedy so silným šumením, no vždy dopadám zhora.
Cez krajinu píšem vlastnú trasu
Nie som cesta, no prechádzam krajinou a mením sa po daždi aj po roztopení snehu. Niekde som úzka, inde široká, a ľudia ma sledujú z mostov.