Hádanka #5854:
Padám z neba, no nie som hviezda
Prichádzam potichu alebo v bubnovaní, mením pach zeme a kreslím na sklo drobné stopy. Keď odídem, zostanú mláky, vôňa lesa a mokré topánky.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Padám z neba, no nie som hviezda
Prichádzam potichu alebo v bubnovaní, mením pach zeme a kreslím na sklo drobné stopy. Keď odídem, zostanú mláky, vôňa lesa a mokré topánky.
Cesta, ktorá nikdy nespí, len sa mení.
Raz som úzka, raz široká a stále ma niečo posúva ďalej. Prechádzam lesom, mestom aj dolinou, no nikdy nezostanem na jednom mieste.
Rastiem pomaly, ale pamätám si roky
Nerastiem kvôli jednému dňu ani jednej búrke. Držím zem, dávam tieň a moje vrstvy prezradia, koľko zím som prežil.
Nevidno ma, no mením smer dňa aj plavby.
Keď sa rozbehnem, tráva sa ohne, voda sa rozvlni a cesty zrazu necítia pokoj. Nie som dážď ani búrka, ale dokážem priviesť vôňu lesa až k oknu.
Nedá sa chytiť, no vie pohnúť celým lesom.
Vidíš ma len v pohybe: v korunách stromov, na vode aj na tvári pri prudkom výdychu. Keď zosilniem, mením smer dymu, ale sám nemám ani chrbát, ani krídla.
Keď prídem, krajina sa zmení bez hluku
Nespadnem naraz vždy rovnako a občas ma vietor zavedie nabok. Po mne býva vzduch čistejší, no chodníky aj rukávy si hneď pýtajú pozornosť.
Na mape vyzerám statne a vysoko
Môžeš ma obchádzať celé hodiny a stále budem nad tebou. Na vrchu ma často hladí vietor a dole pri mojom úpätí sa začína les alebo lúka.
Strážca tieňa aj vetra
Počúvam roky a každý z nich si nechávam vpísaný do tela. Na jar prichádzam s novým závojom, no v zime stojím odhalený a ticho držím krajinu.
Stojím vysoko, no nie som veža.
Z diaľky ma vidíš ako veľký chrbát zeme. Keď na mňa vystúpaš, býva chladnejšie a vietor silnejší než dole v údolí.
Stojí, rastie, pamätá
Celý život zostáva na jednom mieste, no roky si zbiera na telo kruhy. V horúčave dá tieň, na jeseň zhodí šaty a v korunách ukrýva vietor.