Hádanka #7765:
Cez krajinu píšem dlhú cestu.
Niekedy som pokojná a les sa v mne zrkadlí, inokedy sa rozbehnem tak, že ma mosty len ťažko skrotia. Bez mňa by mnohé údolia ostali tiché a suché.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Cez krajinu píšem dlhú cestu.
Niekedy som pokojná a les sa v mne zrkadlí, inokedy sa rozbehnem tak, že ma mosty len ťažko skrotia. Bez mňa by mnohé údolia ostali tiché a suché.
Kreslím krajinu dlhou lesklou čiarou
Raz som pokojná, raz mi voda letí rýchlo medzi brehmi. Nemám dvere ani strechu, no spájam hory, lesy aj mestá a stále sa niekam ponáhľam.
Mám začiatok, ale nie dvere
Rodím sa v horách a cestou ku mne pribúdajú ďalšie cesty vody. Niekedy som pokojná, inokedy divoká, no vždy niekam mierim a nosím so sebou príbeh krajiny. Čo som?
Bez nej by krajina nemala smer.
Tečiem dolu z hôr, krútim sa medzi brehmi a niekde sa vlievam do väčšieho celku. Nie som cesta, ale viem viesť všetko ďalej.
Cesta, čo si raz pamätá aj zabúda
Narodím sa vysoko alebo v tieni lesa, no nikdy dlho nestojím na mieste. Raz som úzky prúd, inokedy široká stužka, ktorá si hľadá vlastnú cestu k väčšiemu cieľu.
Držím zem, aj keď ma vietor skúša
Mám roky, ktoré nerátajú hodiny, ale kruhy. Na jar nosím šaty, v lete tieň a na jeseň púšťam listy, akoby som vedel odľahčiť.
Mlčky rastie a drží krajinu pokope
Celý život stojím na mieste, no predsa mením krajinu okolo seba. V lete tienim, na jeseň púšťam listy a v koreňoch držím zem pri svahu. Čo som?
Zo zeme vyrastám vyššie než strom, no som nehybná.
Môže ma deliť chodník, rieka aj hranica oblakov, no stále zostávam na svojom mieste. Čím vyššie vystúpia turisti, tým viac sa im svet rozprestrie pod nohami.
Vyrastá, hoci nikam nechodí
Počas leta dávam tieň a vtákom miesto na oddych. Nemám nohy, no celý život stojím na jednom mieste a stále rástiem do výšky.
Neviditeľný umelec krajiny.
Niekedy len pohladím trávu, inokedy zlomím dáždnik a rozvlním hladinu jazera. Nepatrím do lesa ani na cestu, no všade nechávam stopy v pohybe.