Hádanka #7598:
Prichádzam potichu a mením vôňu vzduchu
Najprv ma cítiš skôr než uvidíš. Keď dopadnem na strechu a zem, rastliny sa narovnajú a chodníky začnú lesknúť.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Prichádzam potichu a mením vôňu vzduchu
Najprv ma cítiš skôr než uvidíš. Keď dopadnem na strechu a zem, rastliny sa narovnajú a chodníky začnú lesknúť.
Nič ma nevidíš, no cítiš ma všade
Raz len hladím lístie, inokedy dokážem zavrieť dvere silnejšie než človek. Nemám telo, ale viem rozhýbať oblohu aj more.
Nosím na sebe roky, aj keď sa nehýbem z miesta.
Na jar ma zdobí nový kabát, v lete tieň, na jeseň plody a v zime len tichá kostra vetiev. Kto sa ku mne pritisne, často počuje vietor skôr než mňa.
Cesta, čo nikdy nespí
Raz ma vidíš ako tenký prúd, inokedy ako široký pás, ktorý sa valí krajinou. Nemám vlastné nohy, no viem sa dostať z hôr až k moru.
Neviditeľný umelec v krajine
Niekedy ma cítiš skôr, než ma počuješ. Viem rozhýbať stromy, rozvlniť vodu a potrápiť aj dáždniky.
Niekedy ma cítiš skôr, než ma vidíš.
Sám nemám tvar, ale dokážem rozkývať konáre aj zahnať vôňu dažďa ďaleko od seba. V horách bývam prudký, pri oknách len šepkám a v poli kreslím neviditeľné cesty.
Miznem a vraciam sa v jednom smere
Začínam ako pramienok v horách, no cestou zbieram ďalšie vody a silniem. Nech ma sleduješ akokoľvek dlho, stále sa posúvam dopredu.
Neviditeľný tvor, čo hýbe svetom
Nevidíš ma, no vieš, že som tu, keď sa hýbu koruny stromov a na tvári cítiš chlad. Niekedy som len mierny šepot, inokedy viem zatlačiť aj poriadne silno.
Mám vrchol, ale nie som stavba
Keď ma z diaľky vidíš, mením obzor a často si obliekam mraky ako kabát. Kto ku mne stúpa, cíti, že výhľad si treba zaslúžiť, nie len pozrieť.
Rastiem pomaly, ale držím krajinu pokope
Na jar nosím nový kabát a v lete dávam tieň. Nemám nohy, no pijem zeme viac, než by si čakal. Keď ma ľudia obídu, často si ani nevšimnú, ako veľmi im chýbam.