Hádanka #12183:
Cesta vody, ktorá nikdy nespí
Začínam často v horách, no nekončím tam. Nesiem sa krajinou, spojím potoky a nakoniec sa stratím v niečom väčšom.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Cesta vody, ktorá nikdy nespí
Začínam často v horách, no nekončím tam. Nesiem sa krajinou, spojím potoky a nakoniec sa stratím v niečom väčšom.
Ticho stojím a predsa ma vidno zďaleka
Z diaľky vyzerám ako veľký chrbát krajiny, niekedy ma zakrýva hmla a inokedy sneh. Ak na mňa ideš pešo, stúpaš stále vyššie, kým sa svet pod tebou nezmenší.
Ticho, ktoré vyrastá až nad oblaky
Z diaľky vyzerám ako hranica, no v skutočnosti mením vietor, vodu aj teplotu. Na mojom chrbte sa deň predlžuje a cesta býva ťažšia, než sa zdá dole v údolí.
Rastie pomaly, no drží celý kraj
Korene mám hlboko a koruna mi chytá vietor aj dážď. Keď prídu ročné obdobia, mením šaty, no zostávam na tom istom mieste.
Tichý obor nad krajinou
Neuteká, a predsa sa mení s každým pohľadom. Z diaľky vie schovať vrchol do oblakov a zblízka ukáže cestičky, skaly aj sneh.
Neviditeľný kamarát stromov
Nevidíš ma, no ohne konáre, rozvlním hladinu a viem sa stratiť aj zmeniť smer v jedinom náraze. Keď prídem zo správnej strany, les o mne rozpráva bez slov.
Cesta bez kolies
Pohybujem sa bez nôh a napriek tomu mením krajinu na dlhé úseky. Vznikám vysoko, no najradšej si nájdem vlastnú trasu až k širšiemu miestu.
Držím sa zeme, ale vyrastám k nebu
Rastiem roky na jednom mieste a pritom sledujem ročné obdobia. V mojich konároch hniezdia vtáky a v tieni podo mnou býva v lete chladnejšie.
Pamätá roky, aj keď nehovorí
Narastám potichu a z jedného miesta vidím veľa sezón. V lete dávam tieň, na jeseň farby a keď ma zraní vietor, aj tak stojím ďalej.
Cesta vody, ktorá nikdy nespí.
Začínam často v horách a pri každom oblúku mením krajinu. Nesiem sa stále ďalej, až kým sa nerozpustím v širšej vode.