Hádanka #14021:
Cesta vody, čo nikdy nestojí na mieste
Začínam vysoko a postupne si hľadám vlastnú trasu cez lesy, mestá aj kamene. Niekde som úzka, inde široká, no stále plyniem ďalej, až sa stratím v oveľa väčšom celku.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Cesta vody, čo nikdy nestojí na mieste
Začínam vysoko a postupne si hľadám vlastnú trasu cez lesy, mestá aj kamene. Niekde som úzka, inde široká, no stále plyniem ďalej, až sa stratím v oveľa väčšom celku.
Cesta bez semaforov a bez mapy.
Nerastiem z ničoho na jednom mieste, ale stále sa posúvam ďalej. Niekedy som úzky prúd, inokedy široký pás a ľudia pri mne stavajú mestá aj mosty. Čo som?
Stúpam k oblakom
Zo zeme pôsobím pevne a mlčky, no vrcholom často zmiznem v hmle. Kto ma chce prejsť, musí najprv stúpať a nepozerať len dopredu.
Cesta vody krajinou
Začínam v malom a cestou sa ku mne pripájajú ďalšie potoky. Nezostávam stáť, ale neustále si hľadám najnižšiu cestu až do väčšieho celku.
V lete dáva tieň, v zime stojí mlčky.
Rastie roky, má kmeň, konáre a listy, no nikdy sa nepohne z miesta. Keď ho vietor rozhojdá, znie to ako šepot celej záhrady.
Neviditeľný maliar na lúke
Nemám ruky, a predsa posúvam listy aj oblaky. Raz som jemný šepot, raz dokážem zavrieť dvere a rozohrať hladinu vody.
Rastie pomaly, no drží krajinu
Ráno na mne sedí rosa a v lete dávam tieň, pod ktorý sa schová aj unavený človek. Som hlboko v zemi aj vysoko nad ňou, no bez vetra by som sa len nečinne díval.
Cesta, čo sa nikdy nevracia späť
Rodím sa vysoko v horách z prameňov a dažďa. Nesiem loďky, mosty aj odkazy, no sám nikdy nekráčam naspäť, len ticho míňam brehy.
Tichý svedok ročných období
Pijem dážď, dávam tieň a v vetre sa rozprávam šumením. Ak ma odhalíš podľa kruhov vo vnútri, vieš, že som pamätník času.
Strieborná čiara, čo nikdy nespí
Rodím sa vo výške a potom sa bez prestávky ponáhľam dole. Niekedy som úzky prúd, inokedy široká cesta, po ktorej putuje voda.