Hádanka #14172:
Ticho v lese, ale nikdy nie som nehybný
Rastiem pomaly, no roky vo mne kreslia príbeh vetra a dažďa. Aj keď stojím na mieste, dávam tieň, šum a úkryt.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Ticho v lese, ale nikdy nie som nehybný
Rastiem pomaly, no roky vo mne kreslia príbeh vetra a dažďa. Aj keď stojím na mieste, dávam tieň, šum a úkryt.
Mám kmene, tieň aj tichý príbeh rokov
V lete dávam chládok a na jeseň púšťam listy, hoci ostávam stáť na mieste. V mojom lone hniezdia vtáky a podo mnou sa ľudia často zastavia oddýchnuť.
Vidno ma, no nedá sa chytiť do dlaní
Raz jemne hladím lístie, inokedy tlačím proti dáždniku. Nenosím farbu ani vôňu, no strom sa vďaka mne chveje a more vie byť drsné. Čo som?
Keď prichádzam, zem sa mení na šum
Padám z neba po kvapkách, no nie som rieka. Keď sa objavím potichu, listy sa lesknú a chodníky zrazu voňajú inak.
Neviditeľný umelec medzi stromami
Niekedy ma cítiš skôr, než ma vidíš: rozkývem konáre, schladím tvár a roznesiem vôňu lesa ďalej. Nemám ruky ani nohy, no viem rozhýbať celé pole.
Ticho nad krajinou rastie do výšky
Z diaľky vyzerám ako stena z kameňa, no nikdy sa nehýbem. Keď na mňa vystúpaš, svet pod tebou sa zmenší a vzduch je chladnejší.
Tichý strážca zeme aj tieňa
Rastiem pomaly, no často prežijem dlhšie než ľudia okolo mňa. V lete dávam tieň, na jeseň mením farby a moje konáre vedia šepkať vo vetre.
Na obzore býva vysoká, no nepohne sa
Stúpam k oblohe, no nohy nemám. Z môjho vrcholu vidno ďaleko a sneh sa na mne vie zdržať aj vtedy, keď dolu je teplo.
Môj tieň je väčší než moje kroky
Stojím na jednom mieste, a predsa sa ku mne vracajú vtáky, vietor aj dážď. Keď stratím vrch, neprestávam rásť; len si oblečiem ďalší príbeh do konárov.
Cesta bez semaforov
Rodím sa vysoko v horách, no nikdy tam dlho nezostanem. Keď sa vydám na cestu, beriem so sebou kamene, konáre aj tajomstvá krajiny.