Hádanka #14459:
Živý svedok ročných období
Mám telo, ktoré sa s vekom rozrastá do výšky aj šírky, a v mojich ranách sa ráta čas. Na jar niesem život, na jeseň odovzdávam farby vetru.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Živý svedok ročných období
Mám telo, ktoré sa s vekom rozrastá do výšky aj šírky, a v mojich ranách sa ráta čas. Na jar niesem život, na jeseň odovzdávam farby vetru.
Ticho stojím, no mením krajinu okolo seba
Z diaľky vyzerám len ako veľká hrča zeme, no kto ma zdolá, vidí svet zhora. V zime bývam biela, v lete zelená a chodníky ku mne nebývajú rovné.
Držím krajinu, aj keď sa nehýbem
Na jar sa na mne objavuje život, v lete dávam tieň a na jeseň mením farbu. Som pevný, no každú zimu vyzerám inak a rastiem pomaly.
Stojí aj vtedy, keď ostatné ustupuje vetru.
Pozerá sa do výšky cez listy a v tichu drží krajinu pokope. Keď príde jeseň, zrazu prezradí, že aj pokoj vie meniť farbu.
Nekončí tam, kde sa začína more.
Rodí sa vysoko v horách a cestou zbiera ďalšie pramene. Nikdy nekráča rovno, pritom vie obtekať kamene, mestá aj tiché lúky.
Nevidno ma, no hýbem svetom
Niekedy len hladím lístie, inokedy zatváram dvere a dvíham vlasy do vzduchu. Som všade okolo, ale nikdy ma neuchytíš do dlane.
Nevidno ma, no všetko rozkývem.
Raz hladím tvár, inokedy miesta zamknem v dverách aj v korunách stromov. Nemám telo, ale keď zosilniem, pozná ma aj plachta na kopci.
Stojím roky, no nikdy sa nepresťahujem.
Mám korunu, ale nie som kráľ. Na jar nosím lístie, v lete tieň a v jeseni sa prezliekam do farieb.
Keď sa obloha zamračí, prichádzam potichu
Niekedy som len jemný šepot na okne, inokedy prudký závoj nad krajinou. Zhora padám bez snahy a pritom mením farbu ciest, striech aj trávy.
Tichý vrchol v krajine
Z diaľky vyzerám ako stena z kameňa, no na mojom svahu rastú lesy aj tráva. Keď sa vyšplháš hore, odmením ťa výhľadom, ktorý rieka dole nepozná.