Hádanka #1197:
Cesta, čo sa nikdy nevráti
Rodím sa vyššie, no končím v širšom svete. Nie som cesta, a predsa ma sleduje krajina, mosty aj loďky bez prestávky.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Cesta, čo sa nikdy nevráti
Rodím sa vyššie, no končím v širšom svete. Nie som cesta, a predsa ma sleduje krajina, mosty aj loďky bez prestávky.
Keď sa mení počasie, mení sa aj nálada krajiny
Raz som tichý ako ranná hmla, inokedy hlučný ako tribúna. Môžem prísť s vetrom, dažďom aj slnkom a ľudia ma sledujú zďaleka.
Dva názvy, jedna zápisnica
Na papieri vyzerám ako súboj dvoch mien, no v skutočnosti som len riadok v rozpisu. Pred výkopom ma sledujú fanúšikovia, tréneri aj počasie nad štadiónom.
Na zelenej mape vyzerám ako zápas
Na papieri pôsobím ako zvláštny duel dvoch mien, no v teréne ma prezradí tichá cesta, mokrá tráva a vzdialený les. Kto ide po mojom okraji, sleduje stopu skôr očami než nohami.
Dve mená, jedna zelená stopa
Na mape pôsobím ako čudná dvojica spojená pomlčkou, no v krajine sa mením na potok, les a vietor. Kto sa po mne díva, hľadá smer podľa zelene a ticha.
Keď hľadíš na krajinu, mení sa pred očami
Raz ma zakryje ticho stromov, inokedy sa cez mňa láme vietor. Nie som ani pole, ani dom, no v mojom objatí sa dá stratiť aj nájsť smer.
Tichá cesta vody medzi brehmi
Začína v drobnom prameni, no postupne si nájde vlastnú trasu krajinou. Niekedy je úzka a pokojná, inokedy sa rozleje a zmení celé okolie.
Ticho, čo sa na chvíľu ukáže
Keď sa ráno ochladí, objaví sa na tráve ako drobné iskry a potom mizne po prvých lúčoch. Nepadne z oblakov, no všetko zjemní a navlhčí.
Neviditeľný hráč v korunách stromov
Keď sa rozbehne, stromy sa nakláňajú a dvere sa samé zabúchajú. Nevidíš ho, ale cítiš ho na tvári aj v listoch, čo šumia nad hlavou.
Stojí na mieste, a predsa rastie roky.
Má korene hlboko v zemi, kmeň ako stĺp a konáre, čo sa dvíhajú k nebu. V lete dá tieň, na jeseň púšťa listy a vtáky si v ňom často robia domov.