Hádanka #3731:
Cesta vody, čo nikdy nestojí
Začínam vysoko a cestou sa mením na silu, čo brúsi kamene aj kreslí zákruty v krajine. Nikdy nestojím na mieste, no do cieľa prichádzam stále inou cestou.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Cesta vody, čo nikdy nestojí
Začínam vysoko a cestou sa mením na silu, čo brúsi kamene aj kreslí zákruty v krajine. Nikdy nestojím na mieste, no do cieľa prichádzam stále inou cestou.
Nie som cesta, no viem viesť mestami aj lesmi.
Môj smer sa mení podľa kopcov a dažďa, no stále nesiem vodu ďalej. Kde prejdím, tam zanechám brehy a mosty.
Neustále kráča, no nikam neodchádza
Raz je úzka a tichá, inokedy široká a divoká, no vždy si razí cestu krajinou. Kŕmi mosty, mestá aj polia a sama sa nikdy nezastaví.
Tichý strážca lesa mení tvar s ročnými obdobiami.
Korene ma držia pevnejšie, než sa zdá, a na vrchu nosím zelený dáždnik alebo holé ramená. V lete hádžem tieň, na jeseň púšťam listy a stále stojím na jednom mieste.
Tichý vysoký dom v krajine
Nerástol som zo dňa na deň, no každý rok pridám nový kus života. V lete dávam tieň, na jeseň šepkám listami a pevne držím miesto v zemi.
Keď sa pozeráš hore do diaľky
Z diaľky vyzerám pokojne, no moja tvár sa mení s oblakmi a vetrom. Na mňa sa lezie, z môjho úbočia steká voda a z vrchu vidno ďaleko.
Tichý svedok ročných období
Nechodím, a predsa sa po mne dá čítať čas. V lete dávam tieň, na jeseň šepkám listami a v zime stojím nahý, no stále držím zem pod sebou.
Ticho sa dvíha nad krajinu
Z doliny vyzerám ako stena, z vrcholu zas vidno ďaleko za mňa. Ľudia ma zdolávajú pomaly, lebo cesta nahor býva dlhá a strmá.
Zem sa dvíha až k oblakom
Mám svahy, ktoré skúšajú nohy, a vrchol, ktorý sa často skrýva v hmle. Z diaľky pôsobím nehybne, no mením sa vetrom, vodou aj časom.
Nad lesom stojí tichý strážca
Z diaľky pôsobím ako stena, no zblízka mám chodníky, skaly aj vrchol. Keď sa na mňa šplháš, vzduch redne a výhľad rastie s každým krokom.