Hádanka #6836:
Ticho stojím, no mením krajinu okolo
Z diaľky pôsobím nehybne, ale v skutočnosti ma vytvorila dlhá práca vetra, vody a času. Kto na mňa vystúpi, vidí svet z vyššej perspektívy než z údolia.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Ticho stojím, no mením krajinu okolo
Z diaľky pôsobím nehybne, ale v skutočnosti ma vytvorila dlhá práca vetra, vody a času. Kto na mňa vystúpi, vidí svet z vyššej perspektívy než z údolia.
Strážim tieň aj šumenie vetra.
Mám kmene, vetvy a v lete podo mnou býva príjemný chládok. Na jeseň mením farbu a v zime stojím ticho bez listov.
Ticho sa dvíham nad dolinou
Nie som budova, a predsa ma vidno zďaleka. Čím vyššie stúpaš, tým viac sa mení vzduch aj výhľad, až kým sa pod tebou nerozprestrie celý kraj.
Rastiem pomaly, ale držím krajinu pohromade
Mám korene hlboko v zemi a ruky vysoko v nebi, hoci som bez prstov. Na jeseň sa prezliekam a v horúčave dávam tieň aj ticho.
Tečiem krajinou a mením sa na cesty
Začínam malým prameňom a cestou zbieram ďalšie vody. Niekde som úzky a rýchly, inde široký a pokojný, no stále idem jedným smerom.
Nevidíš ma, no hýbem všetkým okolo
Nemám ruky, a predsa otáčam veterníkom. Raz ma cítiš na lícach, inokedy v korunách stromov alebo na plachte lode. Keď sa utíším, všetko zrazu stíchne so mnou.
Nie je to les, ale často ho v ňom nájdeš.
Stojí vysoko a núti človeka dvíhať hlavu. Z diaľky je len tichá masa, no zblízka ukrýva skaly, chodníky aj vietor, ktorý sa mení pri každom kroku.
Keď sa zatiahne, príde na cestu
Najprv ma cítiš vo vzduchu a potom bubnujem na strechy i listy. Voda sa vtedy mení na drobné kvapky zhora, hoci obloha predtým vyzerala pokojne.
Nevidno ma, ale mením smer všetkého okolo
Nemám tvar ani farbu, predsa ma cítiš na lícach aj v korunách stromov. Raz som len jemný dotyk, inokedy viem zohnať mraky, no v ruke ma neudržíš.
Neviditeľný umelec v korunách stromov
Nedá sa chytiť do dlane, no rozhýbe konáre aj hladinu na vode. Niekedy je len jemný dotyk, inokedy príde tak silno, že prehluší celý les.