Hádanka #7945:
Pomaly si razím cestu krajinou
Nevnímam ruch ako cestička, no spájam horu s morom či jazerom. Niekedy som pokojná, inokedy divoká a vždy ma spoznáš podľa toku.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Pomaly si razím cestu krajinou
Nevnímam ruch ako cestička, no spájam horu s morom či jazerom. Niekedy som pokojná, inokedy divoká a vždy ma spoznáš podľa toku.
Nevidno ma, no hýbem všetkým okolo
Niekedy len šepkám v korunách stromov, inokedy sa opieram do tváre tak silno, že musíte pritiahnuť kabát. Nemám ruky, no viem rozniesť lístie aj oblaky.
Mám vlastnú cestu, no nikdy nekráčam sám.
Vyrážam z hôr, zbieram pramene a v tichu si razím koryto. Niekedy som pokojný, inokedy divoký, no môj smer sa nemení tak ľahko ako vietor.
Keď sa obloha rozplače
Najprv ma cítiš vo vzduchu, potom počuješ na streche a nakoniec vidíš na chodníku. Neprichádzam sám, ale v malých kvapkách mením krajinu na chvíľu na lesklú.
Nevidíš ma, ale hýbem všetkým okolo
Niekedy som len jemný dotyk v korunách stromov, inokedy viem zohnať čiapku z hlavy. Nechytíš ma do dlane, no cítiš ma skôr, než ma počuješ.
Držím sa zeme, no mieriím k nebu.
Mám kmeň, čo nechodí, a ruky, čo sa hýbu len vo vetre. Rokmi sa zväčšujem, dávam tieň aj úkryt, no bez korienkov by som neprežil ani deň.
Kamenný strážca oblakov
Z diaľky vyzerám ako pokojná línia na obzore, no zblízka mám svahy, vrcholy a často aj sneh. Ľudia na mňa stúpajú pomaly, lebo každý krok cítiť v nohách.
Tichá hranica medzi zemou a nebom
Z diaľky vyzerám nehybne, no voda, mráz aj vietor zo mňa stále odoberajú kúsky. Čím vyššie ku mne stúpaš, tým redší je vzduch a tým viac si uvedomíš, že nie som rovina.
Cez les ma počuť skôr než vidieť
Nesiem cestu z hôr do nížin a pritom sa stále mením. Raz som tichá, raz prudká, no nikdy nestojím na mieste.
Dotkni sa ma očami, nie rukou
Z diaľky vyzerám ako jedna línia, no zblízka som plná ciest, strmých strán a skrytých zákutí. Každý krok ma mení na prekážku aj výhľad zároveň.