Hádanka #23741:
Mám dvanásť izieb, ale nie som dom.
Začínam s prvým dňom a končím až po poslednom. Ľudia ma píšu do plánov, čakajú na mňa pri narodeninách a cítia, že som dlhý aj krátky zároveň.
Kategória hádaniek
Hodiny, dni, mesiace, ročné obdobia a ich rytmus.
Mám dvanásť izieb, ale nie som dom.
Začínam s prvým dňom a končím až po poslednom. Ľudia ma píšu do plánov, čakajú na mňa pri narodeninách a cítia, že som dlhý aj krátky zároveň.
Dvanásť mesiacov, jedna odpoveď
Mám dvanásť mesiacov, ale nie som kalendár. Keď prejde môj posledný deň, ľudia si želajú nový začiatok a menia číslo na papieri.
Tik-tak nevidno, ale všetko podľa neho beží.
Mám ručičky alebo digitálne čísla, no sám nie som deň ani mesiac. Keď sa na mňa niekto pozrie neskoro, zrazu je z neho meškár.
Mám dvanásť bratov, no nie som rodina.
Raz prídem celý a raz ma ľudia čakajú, kým sa dokončím. Do kufra sa nezmestím, no v kalendári zanechávam stopy, ktoré menia plány aj spomienky.
Dvanásť mesiacov ma skladá, ale nie som mesiac.
Ľudia ma zapisujú do kalendára, aby vedeli, koľko času už prešlo. Som dlhší než mesiac, no kratší než desať rokov.
Mám 365 tvárí, ale len jeden názov
Prichádzam pomaly a predsa ma ľudia cítia v plánoch, sviatkoch aj účtoch. Niekedy mám o jeden deň viac, inokedy sa do mňa vojde len tichý prestup.
Tikajú, aj keď ich nevidíš
Na stene môžu len visieť, v ruke sa nosia alebo stoja na stole. Keď sa ich ručičky posunú, vieš, že čas sa pohol. Čo je to?
Viem zavrieť jeden príbeh a otvoriť ďalší.
Mám dvanásť mesiacov v kabáte, ale nie som mesiac. Ľudia ma otvárajú pri plánovaní, sviatkoch aj pri novom začiatku. Čo som?
Raz sa začne a dlho sa tvári rovnako
Nechodím v náramkoch ani na nohách, no ľudia ma počítajú, aby vedeli, koľko času už prešlo. Mám dvanásť tichých sprievodcov, ale sám nie som ani deň.
Každý deň ich vidíš, no nehovoria nahlas
Bez nich by bol deň len chaos. Ukazujú, kedy je skoro a kedy neskoro, a ich ručičky sa hýbu stále rovnako presne. Čo je to?