Hádanka #17723:
V obývačke mám vždy posledné slovo.
Neštekám, nespím a predsa pri mne stíchnu aj dospelí. Jedným pohybom dám do izby správy, zápas aj príbeh, no cez dvere nevojdem.
Kategória hádaniek
Svet zvierat, mláďat, zvukov a zaujímavostí z prírody.
V obývačke mám vždy posledné slovo.
Neštekám, nespím a predsa pri mne stíchnu aj dospelí. Jedným pohybom dám do izby správy, zápas aj príbeh, no cez dvere nevojdem.
V obývačke sa odo mňa ozve celý svet.
Na jednej chvíli som len tmavá doska, no po zapnutí z nej môže vyskočiť lev, vták aj správa z iného mesta. Nechodím po nohách, ale ľudia sa ku mne často posadia ako k táboru.
Na gauči sledujem obrazovku
Keď sa v obývačke rozžiari televízia, ja si sadnem najbližšie a dám si nohy pod seba. Nezaujíma ma diaľka signálu, skôr miska a teplé miesto.
Keď sa rozsvietim, všetci spozornejú.
Nemám nohy ani srsť, no dokážem priviesť k jednej obrazovke celú domácnosť. Z jedného miesta ukazujem cudzie príbehy, správy aj zápasy bez jediného kroku.
Večer sa pri mne stretne celá izba.
Mám obraz aj hlas, no sám nič nepoviem. Keď sa rozsvietim, ľudia si sadnú a sledujú správy aj príbeh, ktorý sa hýbe za sklom.
Večer mi rodina počúva jedným okom.
Mám obraz aj hlas, no sám nič nepoviem. Keď sa rozsvietim, ľudia si sadnú a pozerajú správy, filmy aj zápas.
V noci ho počuť skôr než vidieť.
Má oči ako iskry, ticho číha a potom sa z neviditeľného stane stuhnutý tieň. Miluje výšky aj dvor, no najviac ho prezradí pohľad, čo svieti v tme.
Domov aj lovec, čo sa vie premeniť na tieň.
Potichu číham pri múre a zrazu sa vrhnem vpred. Mnohí ma milujú pre hebký kožuch, no v noci viem byť bleskurýchly.
V noci svietim a cez deň mlčím.
Nemám nohy, a predsa sledujem svet aj po tme. Ľudia ma často zavrú do obývačky, no bez mňa by nevedeli, čo sa deje ďalej za stenou.
Domáce strážkyne pohľadov
Má telo bez srsti a hlas bez hrdla, no vie pri sebe zhromaždiť celú rodinu. Keď sa rozžiari, všetci mlčia a pozerajú na mňa, akoby som bol živý.