Hádanka #3476:
Z obzoru sa zdá malá, zblízka vie unaviť.
Keď sa k nej blížim, jej steny akoby rástli vyššie. Hore býva chladnejšie, vietor silnejší a výhľad odmení len toho, kto vydrží stúpať.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Z obzoru sa zdá malá, zblízka vie unaviť.
Keď sa k nej blížim, jej steny akoby rástli vyššie. Hore býva chladnejšie, vietor silnejší a výhľad odmení len toho, kto vydrží stúpať.
Nevidno ma, ale mením smer vecí okolo seba.
Keď si myslíš, že nič nie je v pohybe, ja už kreslím v korunách stromov aj na hladine. Raz som len šepot, inokedy hrám dvere aj oblaky.
Mlčky rastie, no drží krajinu pokope
Mám korene hlboko v zemi a ruky dvíham k nebu. V lete dávam tieň, na jeseň šuštím a v zime stojím, akoby som spal bez pohybu.
Ticho stojím nad krajinou
Zďaleka som len šedý chrbát na obzore, no zblízka ukážem kamene, les aj sneh. Kto ma chce prejsť, musí šetriť dych aj kroky.
Nedá sa chytiť do dlane, no vie pohnúť celým lesom.
Raz len šuchotám v korunách, inokedy dvíham prach na ceste a žením oblak cez oblohu. Nevidno ma, ale podľa mňa sa kývajú stromy aj voda.
Kto drží v parku tieň aj vtáky?
Rastiem pomaly, no rokmi sa mením na domov pre vtáky a tieň pre ľudí. Mám korene v zemi, no moje ruky siahajú k oblohe a pri vetre šumím bez slov.
Nič ma nedrží na mieste, a predsa mám smer
Začínam pri prameni, no nikdy tam nezostanem. Prechádzam lesom, mestom aj rovinou a všetko, čo zbieram po ceste, nesiem ďalej. Môžem sa stratiť v zemi aj skončiť v mori.
Mám roky, no nechodím.
Rastiem potichu a z jedného kmeňa nosím veľa rúk. V lete dám tieň, na jeseň listy a v zime len kostru, podľa ktorej ma spozná aj vietor.
Príde potichu a mení vzduch
Najprv je len šum v diaľke, potom ťa dobehne na ulici aj v lese. Nechávam kvapky na listoch, no nie vždy trvám dlho; po mne býva zem tmavšia a čerstvá.
Stojím, aj keď sa všetko okolo hýbe
Narastiem bez nôh a nepohnem sa z miesta ani vo vetre. Každý rok si obliekam nový kabát, no zvnútra ostávam stále ten istý.