Hádanka #4332:
Nevidíš ma, ale všade mením veci okolo seba
Nie som dážď, no dokážem rozhýbať hladinu aj konáre stromov. Keď zosilniem, počuješ ma skôr, než pocítiš môj dotyk na tvári.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Nevidíš ma, ale všade mením veci okolo seba
Nie som dážď, no dokážem rozhýbať hladinu aj konáre stromov. Keď zosilniem, počuješ ma skôr, než pocítiš môj dotyk na tvári.
Vystúp ma a uvidíš ďalej než z údolia.
Z diaľky pôsobím ticho a nemenne, no vnútri ma tvarujú vietor, mráz aj čas. Nie som strom ani dom, predsa sa na mňa ľudia vydávajú s nádejou, že budú bližšie k oblohe.
Ticho stojím, no mením krajinu okolo seba
Púšťam listy, no nie som smutný, a v každom ročnom období vyzerám trochu inak. Moje korene držia zem a konáre zasa tieň.
Cesta, čo nikdy nestojí
Rodím sa vysoko a cestou ku mne pribúdajú menšie pramene. Niekedy som pokojná, inokedy divá, no stále tečiem jedným smerom.
Cesta vody cez krajinu
Začínam často potichu v horách a cestou zbieram ďalšie pramene. Nakoniec sa stratím v väčšej vode, no nikdy nejdem nazad.
Z diaľky vyzerám menšia, než som.
Zospodu ma niekedy zakrýva hmla a z vrcholu vidno ďaleko do krajiny. Kto ku mne stúpa, cíti, že cesta je dlhšia než pohľad.
Strieborná čiara cez krajinu
Mierne kľukatej ceste cez krajinu nevidno koniec, hoci sa stále hýbem dopredu. Zbieram prítoky, míňam mosty a nikdy nestojím na jednom mieste.
Cesta, čo nikdy nespí
Narodím sa vysoko a postupne sa učím zrýchľovať. Niekedy som tenká ako niť, inde široká a hlučná, no stále nesiem všetko len jedným smerom.
Cesta, ktorá si pamätá každý dážď
Začínam ako tenký prameň a neskôr zbieram ďalšie vody po ceste. Nikdy nejdem naspäť, len ďalej a ďalej, až sa stratím v inej hladine.
Cestuješ po jej brehu, no ona ide ďalej.
Rodím sa vysoko v horách z prameňov a z dažďa. Cez mestá aj lesy si razím vlastnú cestu, kým sa nakoniec stratím v väčšej vode.