Hádanka #7340:
Keď sa obloha zatiahne, prichádzam
Najprv ma cítiť na vzduchu a potom začnem bubnovať na okná. Bez mňa je zem suchšia, s ním sa les aj chodník rýchlo zmenia.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Keď sa obloha zatiahne, prichádzam
Najprv ma cítiť na vzduchu a potom začnem bubnovať na okná. Bez mňa je zem suchšia, s ním sa les aj chodník rýchlo zmenia.
Nevidno ma, ale mením smer listov aj vlny
Raz som len jemný dotyk na tvári, inokedy viem ohnúť stromy a rozčerím hladinu bez jediného kroku. Som skrytý pohyb, ktorý si všimneš skôr než ma chytíš.
Neustále cestujem, no nikdy nemám lístok
Raz som úzka niť, raz široký pás a pritom sa stále držím svojho smeru. Nesiem lode, občas delím krajinu a bez mňa by sa mnohé údolia tvárili celkom inak.
Rastiem do výšky a dávam tieň.
Na jar ma zdobia nové listy, v lete schovám pod seba oddych aj vtáky. Keď ma poriadne poznáš, vieš z môjho kmeňa a koruny čítať vek.
Keď ma nie je vidno, aj tak mením všetko.
Nepatrím do lesa ani na stôl, no ovplyvním každý konár aj dym z komína. Raz som len šepot v tráve, inokedy zavriem dvere aj bez ruky.
Z diaľky pôsobím nehybne, no mením pohľad na krajinu
Nenosím si vodu ako rieka ani korunu ako strom. Keď ku mne vystúpiš, vzduch je redší a cesta sa mení na výzvu. Z vrcholu však vidno ďalej než z hociktorého plochého miesta.
Z diaľky vyzerám ako obrovský chrbát zeme.
Mám úpätie, svahy aj vrchol, no nie som stavba. Keď sa na mňa vyšplháš, svet podo mnou sa zmenší.
Prichádzam potichu, ale mením celý kraj
Najprv ma cítiš na koži a až potom ma počuješ na streche. Keď padám dlhšie, rieky rastú, cesty sa lesknú a zem sa mení na mäkké zrkadlo.
Dotýka sa oblakov, no neletí
Z diaľky vyzerám, akoby som sa opieral o nebo. Mám svahy aj vrchol a kto ku mne vystúpi, zistí, že nie som len obyčajný kus krajiny.
Má korunu, ale nie je kráľ
V lete dávam tieň a v jeseni mením farbu. Nerastiem v hrnci ani v kiosku, no v lese ma spoznáš podľa kmeňa, vetiev a listov.