Hádanka #10035:
Zem ma pustí, keď už niet cesty späť.
Najprv stojím na zemi, potom ma tlačí oheň a hluk. Bez krídel sa viem vyšvihnúť vysoko nad oblaky a niesť náklad ďalej než ktorékoľvek lietadlo.
Kategória hádaniek
Planéty, hviezdy, mesiace a tajomstvá vesmíru.
Zem ma pustí, keď už niet cesty späť.
Najprv stojím na zemi, potom ma tlačí oheň a hluk. Bez krídel sa viem vyšvihnúť vysoko nad oblaky a niesť náklad ďalej než ktorékoľvek lietadlo.
Zem nechávam za chrbtom
Na štarte ma drží obrovský hukot a potom sa odlepím od zeme rýchlejšie než vták. Nenosím krídla, ale viem sa dostať vysoko nad oblaky.
Na nebi svietim, ale nie som mesiac
Na oblohe ma vidíš ako malý bod, no môj lesk nie je požičaný. Niekedy sa narodím ďaleko, inde zhasínam dávno predtým, než si ma všimneš.
Na nočnej oblohe sa tvári nenápadne
Na oblohe sa zjavím ako malý bod, no pritom vo mne horí obrovský žiar. Nechodím po zemi a predsa ma ľudia poznajú podľa toho, že svietim vlastným svetlom.
Tichý sprievodca nočnej oblohy
Na oblohe ma vidíš meniť tvár, no sám sa nestrácam. Niekedy svietim celý, inokedy len ako úzky oblúk pri tme.
Ticho strážim noc bez vlastného ohňa
Raz som len úzky oblúk, inokedy sa tvárim ako celý kruh. Slnko mi svieti na chrbát a ľudia podľa mňa rátajú noci aj kalendárne zmeny.
Nočný sprievodca na oblohe
Niekedy som tenká niť, inokedy plný kruh. Nežiarim vlastným ohňom, len si požičiavam svetlo a mením tvár podľa noci.
Obrovský ostrov hviezd v tme
Na oblohe neblikám ako jedna hviezda, som ich celé more. Z diaľky vyzerám ako svetelný oblak a vo mne sa skrývajú miliardy hviezd.
Tvoj nemý spoločník na nočnej oblohe
Niekedy sa ukáže len ako tenká škrupinka, inokedy je jasný a plný. Nežiari vlastným svetlom, predsa mení noc, príliv aj to, ako si ho ľudia pamätajú.
Nie som hviezda, no mám z nich veľa.
Na oblohe ma nevidíš ako jednu iskru, ale ako obrovský zhluk. V mojom vnútri je toľko svetiel, že ich nik nestihne spočítať jedným pohľadom.