Hádanka #4617:
Vidím, aj keď ma nik nevolá.
Mám pred sebou viečko a vzadu nervy, cez ktoré putujú správy ďalej. Keď sa zmení svetlo, viem sa rýchlo prispôsobiť, aby bolo všetko ostré.
Kategória hádaniek
Orgány, časti tela, zmysly a fungovanie nášho tela.
Vidím, aj keď ma nik nevolá.
Mám pred sebou viečko a vzadu nervy, cez ktoré putujú správy ďalej. Keď sa zmení svetlo, viem sa rýchlo prispôsobiť, aby bolo všetko ostré.
Tvrdá opora, čo sa skrýva pod kožou
Držím telo vo vzpriamenej forme a spolu so svojimi susedmi tvorím rám, bez ktorého by pohyb bol chaos. Keď ma poškodíš, bolí to dlho a lekár ma hľadá na snímke.
Keď chceš poriadok, hľadáš dozor.
Nie som súčasťou tela, no pri chybách rozhodujem, či niečo smie fungovať ďalej. Strážim pravidlá, kým všetko navonok vyzerá v poriadku.
Vidím aj v tme, no len s pomocou svetla.
Neotváram dvere ani krabice, a predsa cez mňa svet vstupuje do príbehov. Keď sa zmením, obraz sa rozmaže alebo stratí farby a lekár si to všimne hneď.
Pomôžem ti chytiť, ukázať aj písať.
Bez mňa by si neudržal lyžicu ani ceruzku a pri hre som vždy v akcii. Keď sa niečoho dotkneš, som prvý, kto to vie uchopiť.
Bez nej by si svet videl rozmazane
Je malá, no rozhoduje o tom, či zachytíš farby, svetlo aj tieň. Keď sa zmení jas, hneď sa prispôsobí, aby si mohol čítať aj v tme.
Opora, čo sa sama nehýbe
Drží telo vzpriamené a chráni krehký stred. Keď sa zlomí, bolí aj malý pád a lieči sa pomaly.
Keď je schovaná, telo drží tvar
Je tvrdá, no nie je z kameňa. Bez nej by bolo telo mäkké a bez opory, hoci ju väčšinou nevidno.
Vďaka mne chytíš aj zaviažeš.
Mám päť pomocníkov vedľa seba a bez nich by mi chýbala presnosť. Viem chytiť, pískať, mávať aj držať, no bez kostí a kĺbov by som bola len bezmocná vôľa.
Tlkot, čo nepočuješ ušami
Počas celého života potichu pracuje a bez prestávky posúva to najdôležitejšie ďalej. Keď zrýchli, cítiš to v hrudi, no v ruke ho nenájdeš.